Tradícia pltníctva

Už od najstarších čias Dunajec pokladali za dôležitú dopravnú tepnu, veď už v 2. storočí pred n. l. cez Pieniny prechádzali grécki i rímski kupci k Baltickému moru za jantárom. Túto oblasť vtedy obývali galskí Kelti. Po nich sa tu neraz objavili Germáni a potom Slovania. Slovania využívali pltníctvo na tejto rieke pre dopravu tovarov i osôb do oblasti Visly až k Baltickému moru. V stredoveku po vytvorení feudálnych dŕžav, v časoch bojov a rozporov, sa vodná cesta natoľko nemohla na Dunajci využívať.
V 18. storočí jeden z európskych rozhľadených ekonómov Gregor Berzeviczy z Veľkej Lomnice pod Vysokými Tatrami navrhol v jednom svojom pojednávaní Economie und Comerz Ungarn, ktoré vyšlo v Nemecku, znova intenzívne využívať rieky Dunajec a Poprad ako dôležité vodné dopravné cesty pre tovary spišských miest, ktoré by sa takto najlacnejšou cestou dostali do Varšavy, ale najmä do hanzovných miest pri Baltickom mori a cez ne ďalej... Na ich splavnenie v horných tokoch bolo potrebné vybudovať drevené závory a splavy, aby aj preťažené plte alebo člny mohli plávať už od Spišskej Starej Vsi, alebo od zámku Nedeca po Dunajci a od Kežmarku po Poprade. V období plnej sezóny už roky vidieť každých niekoľko minút celé súpravy pltí plávajúcich cez Pieniny. Sú to poľské plte, ktoré kedysi plávali – pred vybudovaním priehrady pod nedeckým zámkom – z veľkého prístaviska v Čorštíne (Czorsztyn) a plavili sa niekoľko desiatok kilometrov cez najkrajšie úseky prielomu Dunajca do kúpeľov v Šťavnici (Szczawnica). Na našom pobreží sa občas tiež zjavila nejaká plť, od Červeného Kláštora pod storočnými lipami po Lesnicu, ale len zriedka. Len športovci – vodáci dosiaľ ocenili pôžitok z pltníctva po spenenej rieke. Kedysi Slováci na Dunajci sa pltníctvu venovali vo veľkom. Aj baťko Vajanský s mnohými národovcami takto z pltí poznávali krásu Pienin. Z chlapčenského obdobia si pamätám na časy, keď na starom futbalovom ihrisku na Nokľach v Spišskej Starej Vsi nám kývali poľskí turisti, ktorí vedeli už od dávna využívať cestovný ruch na oddych a rekreáciu, s pozdravom „Pozdrawiamy was, Czesi“ (pozdravujeme vás, Česi). No úžas! My sme im odpovedali hádzaním kameňov: „Akí sme my vám Česi!“.
Spišská Stará Ves má pltnicu pred Úprinkom, na Nokľach (najdlhší úsek, 14,5 km), dve spoločnosti.
Ďalšie prístavisko je v Majeroch (9 km) a v centre pltníctva pred Červeným Kláštorom. Konkurencia jednotlivých pltníc je veľká. Pltníctvo zo Spišskej Starej Vsi vo svojich začiatkoch zažilo množstvo útrap, v podobe rozpílených pltí. Z druhej strany Dunajca sa dozvedáme, že pltníctvom na Dunajci sa Poliaci zapodievali už od roku 1832 – prvá informácia. V roku 1934 sa zjednotili všetky pltnice Čorštín (Czosztyn), Vyšné a Nižné Šromovce (Sromowce Wyźne a Niźne), Šťavnica (Szczawnica) i Kroštenko (Krościenko nad Dunajcem), so sídlom v Nižných Šromovciach. Kvôli všestrannej spokojnosti toto zoskupenie si volí na štyri roky vedúceho.
Súčasným vedúcim poľského pltníctva je Jan Sienkiewicz: „Je veľkou škodou, že na slovenskej strane sa namiesto integrovania do jedného celku trieštia na súkromné firmy – už na 5 spoločností. Mnohí z nich s pltníctvom nemali nič spoločné. My chceme slúžiť v cestovnom ruchu. Takou­to roztrieštenosťou sa zvyšujú výdavky, nielen na reklamu, viazne koordinácia, rastie nevraživosť. Jedna spoločnosť dá možnosť získať oprávnenie viesť plť, iná ho získa za vyššiu plácu. Za Spišskou Starou Vsou k Dunajcu uvidíte niekoľko propagačných bilbordov, ba aj informačných stanovíšť (búd), ktoré lákajú turistov pre tú, ktorú spoločnosť.“ Jan Sienkiewicz sa narodil v roku 1961, teda si nemôže pamätať veľkú tragédiu na Dunajci práve v úseku, kde poľská lodenica má dnes sídlo. Ja som mal vtedy dvadsať rokov. V júni, po maturitnom večierku sa poľskí študenti dohodli s privátnou pltnicou na splavení z Vyšných Šromoviec. Nepatrili do spoločenstva, pretože inak by im tú službu neurobila pre zvýšený stav vody po dažďoch. Pod Červenou Skalou, oproti Majerom, pri vystrájaní 19 šarvancov a ich nezodpovednej učiteľky sa plť pretrhla. Šestnásť detí sa utopilo. Utopili aj mladšieho pltníka, na ktorého sa vešali v nádeji záchrany. Keď som sa to dozvedel, letel som na bicykli na miesto skazy. Niektoré telá našli po troch či štyroch dňoch až o niekoľko kilometrov ďalej v Pieninách. Jan Sienkiewicz: „Utopeniu sa nedalo zabrániť ani pred desiatimi rokmi, keď zahynuli viacerí Poliaci, či niekoľkými rokmi. Je mi to ľúto, čo stalo tohto roku, avšak náš 900-členný kolektív poľských pltníkov, z ktorých je použiteľných 500 na vedenie 250 pltí, sympatizuje a zasadzuje sa za ochranu slovenských pltníkov. Prosíme ich však, aby sa netrieštili, ale zjednotili. Ideálne by bolo, keby vzniklo cezhraničné spoločenstvo. Určite by sme spoločne dosiahli viac.“ Štefan Džurný, starosta obce Červený Kláštor: „Našich pltníkov som už niekoľkokrát prosil či žiadal, aby nerozdeľovali pltnicu na niekoľko spoločností, ale aby ostali, tak, ako to bolo voľakedy, keď sa splavovalo od kartuziánskeho kláštora pod stáročnými lipami, aby ostali jednotní.“ Vtipným informátorom a zabávačom bol najstarší pltník na slovenskej strane, ktorý sa čo nevidieť dožije storočnice, Ján Mačutek-Balamuta: „Hnevalo by ma, keby si niekto myslel, že pltník je bezduchý človek. To remeslo som miloval a milujem. Chlapci v Majeroch doplatili na besnenie živlov. Vesty nie sú rozhodujúce. Nikdy sme ich pasažierom nedávali, lebo sme ich ani nemali.“
Vyplavili sa za pekného počasia, silná prietrž mračien s krupobitím (29. júna tohto roku) rozvodnila Dunajec, na ktorom sa doslova rozlomila plť so štrnástimi turistami – dôchodcami zo severných Čiech (povolené je prevážať 12 pasažierov). „Voda sa naliala do plte neuveriteľne rýchlo. Potiahlo nás ako zápalku k brehu, kde sme narazili a potom nás prevrátilo. Poriadne som sa poudierala,“ posťažovala si, viditeľne šokovaná Libuša Jablonská, ktorá bola medzi piatimi zranenými. „Videla som, ako ľudia na cípe plte poskákali do vody, pretože stratili rovnováhu. Plť sa roztrhla napoly a už som nič nevidela. Všetci sme sa kúpali v studenej vode. Bojovala som o život, bola to najdlhšia minúta v mojom živote. Voda, bohužiaľ, pochovala jedného z nás.“ Emil Nobst z českých Mariánskych Račíc bol podľa výpovede manželky neplavec, navyše mal problémy so srdcom, no nepožiadal o vestu. Jeho manželka sa nervovo zrútila. Hospitalizovaná bola v nemocnici v Starej Ľubovni.
Rudolf Velička, starosta obce Majere, konateľ pltníckej spoločnosti Dunajec, skúsený pltník sa s ľútosťou zamýšľa nad touto udalosťou: „Chceli sa plaviť spoločne, na jednej plti. Bolo pekné počasie. Niekde pred koncom plavby ich zastihla prietrž mračien. Prírodným živlom sa vyhnúť nevieme. Sadneme si do autobusu, zahynie niekoľko ľudí, vlak, ktorý sa vykoľají, lietadlo nedoletí na určené miesto pristátia. Zmarený život už nevrátime. Je nám to ľúto a rodine sa ospravedlňujeme.“ Skúsený pltník Ján: „Nie je dôležité osvedčenie na riadenie plte. V takomto nečase ani ja by som to asi nezvládol.“
Bez vášní a emócií je potrebné zamyslieť sa nad slovenským pltníctvom na Dunajci a zobrať si príklad od poľských susedov. Má však dosah na ich riadenie okresná správa? A ku ktorému okresu vlastne patria? Na základe poslednej územnej reorganizácie sa ukázala veľká anomália, ktorá rozdelila oblasť za Spišskou Magurou do dvoch okresov. Pltníci sa vyplavia zo svojich pltníc v Kežmarskom okrese a doplavia sa do Lesnice, ktorú s ďalšími obcami (Haligovce, Veľká Lesná, Veľký Lipník, Stráňany) pričlenili do okresu Stará Ľubovňa. Pieninský národný park tak riadia dva okresné celky. Dá sa však pochybovať, či ich riadia. O pltníctvo na Dunajci by sa mali viac starať aj členovia Združenia pre rozvoj Zamaguria a Pienin, ale veľká zodpovednosť je aj na ramenách Prešovského samosprávneho kraja.