Spomienka na „zamagurského grófa“ Dušana Benického

Grof Benický

Dušan Milan Benický sa narodil sa 13. augusta 1921 v Spišskej Novej Vsi v rodine berného tajomníka Kolomana Benického z Beníc a matky Emílie, rod. Voltayovej, učiteľky. Jeho krstnými rodičmi boli Dr. Ladislav Štefánik, verejný notár, brat Dr. Milana Rastislava Štefánika, s manželkou,“ píše mi o svojom staršom bratovi učiteľka z Kežmarku Darina Nevická, rod. Benická a pokračuje: „V Spišskej Novej Vsi sme bývali od roku 1919 do roku 1923. Presťahovali sme sa do Nitry, kde chodil do školy. Po skončení meštianskej školy skončil učiteľský ústav v Spišskej Novej Vsi.“

Ťahalo ho to k vode
Aj keď malo ísť o učiteľskú ságu (aj syn pani Dariny je učiteľ), tomuto povolaniu sa vyhol, chcel viac. Išiel radšej k Dunajplavbe za kadeta, potom za účtovníka do Čedoku, zúčastnil sa na SNP, po jeho skončení ho vymenovali za riaditeľa Čedoku so sídlom v Prahe. Nadviazal mnohé kontakty s cestovnými kanceláriami v Rakúsku, Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Švajčiarsku. Aj napriek tomu, že pri príležitostí prvého výročia SNP dostal v Banskej Bystrici vysoké štátne vyznamenanie, pre „spoznávanie sveta“ sa stal podozrivý. Po Februári 1948 nastala cesta útrap – väzenie, po ňom opatrovanie mamkou z doráňania, keď konečne vyzdravel, nenašiel uplatnenie. Po dlhšom „ničnerobení“ mu priatelia pomohli k miestu údržbára v zotavovni v Červenom Kláštore, neskôr sa stal jej správcom. Tu sa mu ponúkla šanca uplatniť túžbu po plavbe na vode, aj keď nie na širokej vode Dunaja, kde k vodáckemu športu „pričuchol“ v lodenici Tatrana v Karlovej Vsi. Kanoisti hovoria: Dunajec má goralskú náturu. búrlivácku, premenlivú, spupnú. Chcel by sa športovcom prispôsobiť, lenže pre svoju dravosť to nedokáže. Pokojne sa správa iba k niektorým goralom a ich pltiam. Pozná ich dôverne od chvíle, keď si prvý raz, ešte ako deti, omočili nohy v jeho ľadovej vode. Od nepamäti sa hrdo díva na domorodcov ako rastú. Keď treba, utajuje ich lásky, nevery, tajné pálenice i pytliacke chodníčky. V minulosti žmúril oči pri pašovaní. Neznámym ľuďom nedôveruje. Taký je od vekov. Pokojný, ale i hučí a besnie. Nestíchne ani vtedy, keď sa k jeho brehom poschádzajú najlepší slalomári, aby si zmerali sily s ním a medzi sebou. Kto z nich neovládal eskimácky obrat, v tej chvíli sa kúpal...
Bolo to v roku 1952, keď sa v jeho úsekoch pod dominujúcimi Troma korunami, pod storočnými lipami, ozvalo prvý raz bitie vodáckych vesiel či pádiel. Boli to prvé zábery na drevenom kajaku, človeka nepokoja – „zamagurského grófa“ Dušana Benického (na snímke). U „domorodcov“ vzbudil záujem, jedni ho vtedy obdivovali, druhí neverili. Veď ťažko je zvíťaziť nad dravou riekou. On však zabral z plných síl, kajak nesklamal a odvtedy sústredil Dušan Benický okolo seba tých, ktorí dali dohromady pieninský slalom. Boli to Michal Čekovský, Dr. Julo Topoľský, doc. Michal Šofranko, Zbyšek Karpinský, Štefan Kovaľský, Jozef Gráner, Ján Skokan, Václav Havel, Anton Daštinský, Oto Vyleta, Fredo Maurovič, Imrich Vojsovič, Milan Čarnogurský, Otakár Kolář a ďalší.

Vychýrený pieninský slalom
Prvý ročník slalomu v roku 1954 sa konal pod názvom Zamagurský slalom. Jeho trať postavil V. Havel, nositeľ striebornej olympijskej medaily z Londýna v roku 1948. V druhom ročníku pretekali aj Poliaci, a preto sa už stal Medzinárodným pieninským slalomom (MPS). V treťom ročníku po prvý raz vyhral v kategórii F1 slovenský reprezentant z Liptovského Mikuláša Vlado Cibák. Víťazi boli oceňovaní namiesto pohára plťou s pltníkom. Celkom sa uskutočnilo 45. ročníkov. V roku 1999 bol teda posledný. Umelé kanály mali vyššiu úroveň náročnosti. V tomto roku by sa v júli mal uskutočniť 56. ročník Medzinárodného pieninského slalomu. Napriek tomu na vodách Dunajca vyrástli takí vodní slalomári, reprezentanti, ako Juraj Minčík, bratranci Peter a Ladislav Škantárovci, ale množstvo ďalších, ktorých k športu Dušan Benický. „Mládež patrí na športoviská, a nie do pohostinských zariadení“ – bolo jeho krédom. Pri príležitostí 12. ročníka sa riaditeľ pretekov Dušan Benický vyjadril: „To, že Medzinárodný pieninský slalom na Dunajci je priekopníkom v medzinárodných podujatiach slalomárov, je u nás známa vec, ale to, že sa stane aj priekopníkom medzinárodných podujatí za účasti pretekárov z iných kontinentov, to bolo zatiaľ len naším želaním. Dnes je to skutočnosť, a preto veľmi radi vítame všetkých zahraničných pretekárov. Prišli k nám vodáci z USA po prvý raz v histórii pieninského slalomu, ďalej pretekári z NDR, Rakúska, Poľska a naši. Sme radi, že oni mohli všetkým zaželať dobrý štart a návštevníkom pekné zážitky s nádejou, že sa aj o rok stretneme na Dunajci.“ O ôsmom ročníku vydareného podujatia, ktoré je dnes už minulosťou, povedal: „Zvykli sme si už, že záujem verejnosti o Medzinárodný pieninský slalom je z roka na rok väčší, no obrovský nával ľudí v nedeľný deň ôsmeho ročníka MPS prekvapil každého. Ani usporiadatelia neboli pripravení na takú návštevu, lebo prichystali len päťtisíc odznakov a asi 10-tisíc vstupeniek, čo nestačilo. Na Dunajci bolo v nedeľu do 15-tisíc divákov, ktorí sa prirodzene nezmestili na brehy pomerne krátkej slalomovej trate, a preto pri peknom a teplom počasí mnohí využívali možnosť vykúpať sa v studených, ale čistých vodách Dunajca.“

Pozorný k ľuďom, ktorí ho obklopovali
„V Červenom Kláštore Dušan Benický so svojou manželkou vychovávali syna Dušana a dcéru Zuzanu. Po čase sa presťahovali do Bratislavy. Benický pracoval opäť v zariadení cestovného ruchu. Na Pieniny však nezabudol,“ čítam z listu pani Dariny, jeho sestry. „Zúčastnil sa na niekoľkých olympiádach, v Grenobli, Insbrucku, kde mu rakúsky prezident odovzdal vyznamenanie za rozvoj olympijského športu. Dcéra Zuzana bola letuška, vydala sa do Londýna, syn Dušan skončil fakultu telovýchovy a športu. Po čase sa vysťahoval do Kanady, žije vo Vancouvri, kde je známy ako fyzioterapeut. Tam v apríli roku 1993, keď ho navštívili rodičia, chystali sa ísť hrať tenis v bielych krátkych nohaviciach, v tričku, s raketou v rukách, otec Dušan odpadol a viac sa neprebral. Tam zomrel Dušan Milan Benický. Tam bol spopolnený, jeho popol prevezený a uložený do hrobu k svojim rodičom v Kežmarku,“ pokračuje v spomienkach jeho sestra.
Mladším ročníkom v kraji za Spišskou Magurou v oblasti Pienin prezývka Zamagurský gróf nič nehovorí. Mne áno. Veď som bol medzi tými žiakmi, či dorastencami až do dospievania v jeho blízkosti pri spomínanom športovaní. Roky žijem v Bratislave, ale pri 25. ročníku ma pozval do organizačného štábu. Odvtedy sa hrdím goralským klobúkom, ktorý sme všetci dostali. Vyplýva to aj z jeho pozornosti k ľuďom, ktorí ho obklopovali. To pomenovanie si vyslúžil svojim vystupovaním, prístupom, bez ohľadu, či pracoval manuálne alebo duševne. Ku každému mal rovnaký vzťah, rovnaký meter, či boli starší alebo mladší. A práve toto krédo považoval za jedno z rozhodujúcich aj pri určovaní a smerovaní, nielen cestovného ruchu, ale ďalšieho rozvoja Slovenska.

Autor: Ján Kubáň