Lietanie s Cypriánom

Slovenská scenáristka a režisérka Mariana Čengel-Solčanská dva roky zháňala po archívoch, biskupských úradoch aj cintorínoch informácie o legendárnom lietajúcom mníchovi, ktorý žil v Červenom Kláštore v Pieninách, aby o ňom natočila film. Príprava filmu Lietajúci Cyprián je podľa režisérky v mnohom čarovná – rovnako ako život samotného Cypriána.

Lietajúci Cyprián vzniká síce ako medzinárodný projekt, ale ide predovšetkým o slovenský film – so slovenskou autorkou scenára a režisérkou, slovenským kameramanom, hercom v hlavnej úlohe, nakrúca sa na Sloven-sku. Mnohí filmoví odborníci o ňom dokonca hovoria ako o mimoriadnom projekte. Máte „oscarové“ ambície?
Na sklonku života snáď. Ale vážne – sošku Oscara by chcel dostať každý. Lenže, ako sa poznám, určite by ma viac zaujímala šou, ktorá sa odohráva okolo udeľovania. Užívala by som si, že na vlastné oči vidím všetkých tých slávnych hercov, ktorí sú pre mňa ako rozprávkové bytosti. V jednom rade Snehulienka, Janko Hraško a Meryl Streep... Ale, samozrejme, snažím sa, aby bol Lietajúci Cyprián oscarový film.

Napoly rozprávkovou bytosťou je aj mních Cyprián. Kde ste o ňom získavali informácie, podľa ktorých ste poskladali príbeh?
Mohla som sa oprieť o legendu o mníchovi, ktorý si zostrojil krídla a odletel nevedno kam, ale aj o skutočný dôkaz, Cypriánov herbár, ktorý skutočne existuje a je starostlivo chránený v depozite Slovenského národného múzea. Aj po rokoch je v úžasnom stave, zvláštne zakonzervované rastliny sa nerozpadli. A z herbára sa dá vydedukovať, aký bol Cyprián človek. Napríklad jeho písmo je neúhľadné, číslovanie strán popletené. Na posledných stranách je napísané v starej nemčine niečo o jeho živote, ale napriek snahe historikov sa za roky podarilo preložiť len útržky textu. Z nich viem, ako sa Cyprián bál, že nebude spasený, ako kritizoval vrchnosť kláštora, aj ako obchádzal zákaz jesť v kláštore kačky – farbil im nohy na čierno a vydával ich za divé, ktoré jesť mohol. Odborníčka, ktorá sa o jeho herbár stará, ma upozornila, že Cyprián do herbára zaradil rastlinu, ktorá sa na našom území vôbec nevyskytuje, a zatriedil ju správne, hoci je nezvyčajná, a obyčajnú burinu zaradil zle.

Vraj ste si kvôli autenticite vyskúšali aj pobyt v kláštore v Nitre a vo Vrbovom...
Po kláštoroch som chodila ešte v čase, keď som nevedela, že budem točiť Cypriánov príbeh. Kláštorné prostredie ma láka.

Čím?
Radikálnosťou života. Drzosťou obyvateľov kláštora žiť inak, ako velí trend a doba. Všetci okolo chcú byť pekní, úspešní, bohatí a dobre oblečení, mať dobrú prácu, stretávať veľa ľudí a komunikovať s nimi. Rehoľníci, naopak, túžia byť poslušní, chcú potláčať svoje ego. To je predsa v dnešnej dobe zázrak.

Ako sa k sfilmovaniu príbehu o Cypriánovi postavila cirkev? Legenda hovorí, že cirkevná vrchnosť nemala pre vynález spojený s lietaním pochopenie a nechala krídla verejne spáliť ako diablov vynález...
Cyprián bol kamaldulský mních, preto som cirkev pri spracovaní jeho príbehu nechcela obísť, ale so žiadnymi výhradami som sa nestretla. Naopak, nitriansky sídelný biskup Viliam Judák mi dokonca pomáha vybavovať povolenie na filmovanie na miestach, ktoré patria cirkvi. Nakrúcať sme začali tak, že sme dali odslúžiť za film omšu – a bol to užitočný krok. Projekt už mal veľakrát namále, ale prekonal všetky problémy.

Ako vôbec mladá režisérka zoženie 1,5 milióna eur na svoj prvý celovečerný film?
Musí sa veľa modliť a spoľahnúť sa na priateľov. Niekedy sa spoľahne aj zle, priatelia projekt zradia, veľa vecí nevyjde, ako som si predstavovala. Ale Cyprián je predovšetkým cesta, najmä moja. Snažím sa preto, aby som sa k výsledku dopracovala poctivým a čistým spôsobom.

A máte aj obľúbenú ženskú historickú postavu, o ktorej by ste chceli natočiť film?
O Žofii Bosniakovej, ktorej telo sa nerozpadnuté zachovalo storočia. Mala zaujímavý život: prvý manžel jej mladučký zomrel na tuberkulózu a ona sa potom vydala za Fraňa Wesselényho. Lenže ten miloval Máriu Séči, prezývanú Muránska Venuša. Fraňo sa s ňou oženil pár dní po smrti Žofie. To bola vášeň, nie? A manželský trojuholník, v ktorom sa muž rozhoduje medzi dobrou, milou a peknou manželkou, takmer sväticou a potvorou, ktorá ho omámila ženskými zbraňami – to je silná téma aj dnes.

Lietajúci Cyprián je v polovici natáčania. Určite ste pri práci zažili množstvo magických okamihov...
Magické je predovšetkým miesto, kde Cyprián žil a kde natáčame – Červený Kláštor. Dvor ohraničený pustovňami, miesto, kde mali mnísi cintorín... Keď sa tam ocitnete v noci, v úplnej tme, vidíte hviezdy, aké sa v meste nedajú nikdy uvidieť. A ráno sa potom nad hmlou črtajú Tri Koruny, skaly nad Dunajcom, z ktorých Cyprián odletel do neznáma. Predstavte si, že sa na tomto mieste po viac ako dvesto päťdesiatich rokoch stretnú herci zo štyroch krajín a rozprávajú sa o živote a smrti mnícha Cypriána a jeho bratov. Akú silnú pečať mnísi svojím životom museli dať tomuto miestu? Turisti sem chodia, aj keď tu pustovníci nežijú, viac ako dvesto rokov.

Máte také magické miesto v rodnej Nitre?
Áno, miesto v starom dome, kde žila moja prababka Emília. Vždy, keď tam idem, cítim podporu svojich predkov a hovorím si: Mariana, správaj sa tak, aby sa za teba nehanbili...

Ako ste zvykli tráviť Vianoce počas detstva?
Vždy išlo viac o tradície ako darčeky. Babka ich dodržiava odjakživa. Na Štedrý večer drží v ruke sito, na ňom má položené oblátky, med, orechy, ovocie a zaklope na dvere. Teta sa ozve: Čo nesieš? A babka odpovie: Zdravie, šťastie. Teda, ak mám byť poctivá, povie to v nitrianskom nárečí: Zdraví, šťastí. A začne vinšovať: Vinšujem vám tento deň Adama a Évy, slávne Božé narodení, aby sťe boli šťasní zdraví a po smrti obsáhli královstvo nebeské. My všetci odpovieme: Ameň. A začnú sa Vianoce. Babka potom hodí do každého rohu po orechu. Za kredencom ich musia byť za tie roky desiatky.

SLOVENKA č.51

Autor: Zuzana Lajdová, Rubrika: Aktuality