Lietajúci Cyprián
Mních z Červeného Kláštora možno naozaj lietal v oblakoch, možno len v snoch
Bol som v Spišskej Belej na námestí, keď tam z príkazu nitrianskeho arcibiskupa Ladislava Mattyasovszkého z Markušoviec spálili čertov voz. Aparát zhotovil istý fráter Cyprián z lechnického kláštora, ktorý podľa červených skál, z ktorých je postavený, ľud volá Červený Kláštor. Pri spálení bolo mnoho ľudí a zastavili sa aj ctihodní kanonici zo Spišskej Kapituly. Fráter Cypriánus si pripol čertovu mašinu na vrchu Troch korún a s jej pomocou doletel až k Morskému oku. Pán biskup nebol pri exekúcii prítomný, ale nemali sme možnosť ani vidieť mnícha, ktorého odviedli na miesto, odkiaľ už viac neuvidí hory a nebude v pokušení, aby znovu lietal...
Toľko hovorí o „čertovej mašine“ zápis, od ktorého sa odvíja jeden z najlákavejších príbehov našej histórie - o lietajúcom mníchovi Cypriánovi, ktorý si mal zostrojiť krídla a na nich vzlietnuť z neďalekých brál Troch korún. Podľa jednej verzie letel raz, podľa ďalšej dvakrát, raz mal letieť ponad jazero Morskie oko v poľských Tatrách, pričom ho za trúfalosť zrazil anjel bleskom na zem, inokedy mal doletieť až k našim Tatrám, kde sa zamiloval do víly, v inom variante zasa do dcéry pastiera zo Zeleného plesa...
Cyprián:
Dôkazov je pramálo, a tak sa legendám medze nekladú. Lietajúci mladík láka fantáziu ľudí už celé storočia, dnes sú to turisti, ktorí navštevujú jedinečný kraj, ale aj režisérka, ktorá najnovšie o Cypriánovi nakrútila film. Keďže neexistuje ani žiadny nákres tajomného prístroja, ľudia si ho predstavujú v mnohých podobách, najčastejšie ako akýsi predpotopný klzák, na ktorom sa mních odvážil prekonať zemskú príťažlivosť. Aj samotný zápis je dosť neistý, nejde totiž o pôvodný záznam, v archívnej listine z čias okolo roku 1760 ho mal podľa jedného levočského historika po latinsky zaznamenať iný muž, istý rimavskosobotský profesor.
V každom prípade išlo o zaujímavého človeka, ktorý pôsobil na zaujímavom mieste. A tak vari ani nie je také dôležité, či Cyprián naozaj lietal, alebo nie. Na svoju dobu to musel byť veľmi vzdelaný muž, čo dokumentuje jedinečný herbár, ktorý sa uchoval. Na 97 stranách uvádza až 272 rastlín, mnohé z našich hôr, ale aj zo vzdialenejších končín. Herbár navyše napísal štvorjazyčne - v gréčtine, latinčine, nemčine a miestnom nárečí. Pri väčšine bylín je uvedený aj ich liečivý účinok. „Je škoda, že dodnes nebol herbár vydaný knižne, veď o takú knihu by bol istotne záujem,“ hovorí vedúca múzea v Červenom Kláštore Mária Labantová. Dodáva, že Cypriánovo Herbarium vznikalo počas jeho pôsobenia v kláštore, kde bol správcom lekárne v rokoch 1756 - 1775.
Všestranný:
Cyprián však zďaleka nebol len teoretik uzavretý medzi múrmi kláštora, liečil ľudí v kláštornej ošetrovni, ale aj v celom okolí, počas života bol aj jediným chirurgom pre celé Zamagurie. Okrem botaniky a liečby sa venoval aj astronómii, alchýmii, ba bol aj zručným sklárskym majstrom, na základe čoho sa ujalo preňho pomenovanie „majster tisícich umení“. Labantová podotýka, že Cyprián musel získať široké vzdelanie a rôzne vedomosti, študoval v Čechách aj Poľsku: „Bol nesporne aj v Taliansku, keďže k menu si uvádzal Italus. Práve tam vraj mohol naraziť aj na informácie o lietaní, o ktoré sa zaujímal aj Leonardo da Vinci,“ dodáva Labantová. „Možno aj preto mu pridelili túto mníšsku samotu, aby mohol lietať len v snoch...“
A samota to bola skutočne dokonalá. Veď napokon, samotný Červený Kláštor bol schválne založený a vybudovaný už pred stáročiami „na konci sveta“, čo bolo v súlade so zámerom pre život pustovníkov. Apropo, názov Červený Kláštor sa začal používať až v neskoršom čase v súvislosti s farbou striech kláštorných budov a tehál, z ktorých ich postavili. V najstarších prameňoch sa uvádza ako Dom Doliny svätého Antona, neskôr sa názov kláštora odvíjal od obce Lechnica, pri ktorej ho v prostredí Pienin pri Dunajci v roku 1320 začali stavať. Kartuziáni tu žili vyše dve storočia, do roku 1563, kamalduli až do rozpustenia kláštorov dôsledkom osvietenských reforiem Jozefa II. v roku 1782.
Pri príbehu Cypriána a Červeného Kláštora predovšetkým treba zabudnúť na hranice, ktoré, tak ako dnes, aj v minulosti, vyrábali politici a vládcovia. Kláštor sídli priamo na našej dnešnej hranici s Poľskom, takže hovoriť o rýdzo „slovenskej“ histórii je absurdné. Aj samotní mnísi pochádzali z najrôznejších kútov Európy, veď ani Cyprián nebol Slovák. Pôvodne sa myslelo, že šlo o najdúcha, pohodené dieťa, ktoré sa vraj v tomto kraji ľudovo nazývalo cyprián, neskôr zasa, že šlo o akúsi sirotu Martina, ktorého kamaldulskí mnísi vychovali aj poslali na učenia. Dnes sa vie, že pochádzal zo Sliezska, kde sa v roku 1724 narodil pod menom František Ignác Jäschke.
Kartuziáni a kamalduli:
V Červenom, respektíve Lechnickom Kláštore Cyprián aj v roku 1775 zomrel, hoci jeho hrob chýba - mnísi si v zmysle svojej askézy, na rozdiel od vysokých katolíckych duchovných, nestavali žiadne honosné hrobky. Priestory kláštora dodnes čakajú na seriózny a komplexný archeologický výskum. „Hroby sa našli vo vnútornom nádvorí kláštora obklopenom mníšskymi domčekmi, nemožno vylúčiť ani to, že ďalšie sa nachádzajú inde,“ hovorí
V múzeu vystavujú množstvo predmetov zachránených z minulosti, od kľúčov a častí zariadenia z 15. storočia po sochy svätcov. Interiér Kostola svätého Antona z roku 1360, v ktorom sa kedysi modlili zbožní mnísi, dnes spolu s oltárom prechádza rukami reštaurátorov, ba slúžia tu aj svadobné obrady. Stredovek doslova cítiť napríklad v stredovekej kapitulnej sieni s pôvodnými maľbami zo 16. storočia či malom vnútornom priestore, nazvanom Rajský dvor, kde sa raz za týždeň mnísi stretávali.
Celý areál kláštora, obohnaný vysokým múrom, bol vlastne podriadený rehoľnému životu s jeho presne rozvrhnutým programom. Zásadnú časť dňa venovali rozjímaniu, modleniu a práci v uzavretej časti kláštora vo svojich mníšskych domčekoch. Tie mali malé miestnosti na spánok či drobné práce, boli spojené s malou vnútornou záhradkou. Treba si uvedomiť, že v Červenom Kláštore pôsobili postupne dve radikálne mníšske rehole, prví boli kartuziáni, neskôr kamalduli. Obe tieto rehole na rozdiel napríklad od známych františkánov patria medzi uzavreté rády, teda fungujú v totálnej izolácii od vonkajšieho sveta a pôsobenie v nich znamená dobrovoľnú samotu a zrieknutie sa sveta za múrmi kláštora.
Člen rádu žil v malom domčeku absolútne oddelene aj od spolurehoľníkov vo vedľajšom domčeku, v záhradke si dopestoval to, čo potreboval pre svoju prísnu vegetariánsku stravu, narúbal si drevo a za stolčekom sa venoval manuálnej práci. Askéza, odriekanie a kontemplácia, ktoré v stredoveku doslova explodovali do množstva rádov, tu dosiahli svoj vrchol. Kartuziáni boli známi aj zvykom, že za domčekom si už počas života vykopali vlastný hrob, ktorý v radikálnej podobe symbolizoval stredoveké pripomínanie vlastnej smrteľnosti a konca. Kamalduli, medzi ktorých patril aj Cyprián, sú zasa bežne zobrazovaní s malou guľôčkou, ktorú držia medzi prstami v ruke. „Guľôčka symbolizuje ich sľub mlčanlivosti, ide vlastne o malý guľatý kamienok, ktorý si dávali do úst. Dlho sme nevedeli podrobnosti, povedal nám ich až jeden kamaldulský mních z poľského Krakova, kde táto rehoľa pôsobí, ktorý nás tu navštívil,“ hovorí Mária Labantová.
Bratia:
Nevyhnutný styk medzi uzavretou komunitou a vonkajším svetom nezabezpečovali „civili“, ale ďalší členovia rádu, takzvaní kamaldulskí bratia. Tak ako v uzavretej časti bývali kamaldulskí pátri, v konvente bývali frátri. Tí mali o trochu voľnejšie pravidlá, na rozdiel od frátrov nemohli vykonávať bohoslužby, naopak, starali sa o chod kláštora aj o ľudí mimo neho. Práve frátri spravovali kuchyňu, mlyn, lekáreň, hospic i krčmu pre pocestných. Medzi frátrami nemožno okrem Cypriána zabudnúť ani na ďalšiu významnú postavu, Romualda Hadbavného.
Hadbavný podobne ako Cyprián preslávil Červený Kláštor ďaleko za hranicami regiónu a podobne aj v jeho prípade išlo o aktivity, ktoré presahovali kláštornú komunitu. Nešlo pritom o nič menšie než o prvý známy preklad Biblie do dobovej slovenčiny v polovici 18. storočia, teda textu, ktorý vznikol pred všetkými známymi slovenskými dejateľmi aj bernolákovčinou.
Hoci na rozdiel od nich Hadbavnému nestavajú desiatky pomníkov, jeho význam nie je o nič menší. Veď ako spoluautor sa podieľal na kamaldulskej verzii oboch častí tejto knihy kníh, konkrétne nazvanej Swate Biblia Slowénské aneb Pjsma Swatého částka I a II. Ako ukazuje už názov, v porovnaní s modernou slovenčinou šlo skôr o západoslovenský dialekt a v rovnakom jazyku vzniklo ďalšie, nemenej významné dielo, ktoré napísal buď opäť knihovník a archivár z Červeného Kláštora Hadbavný, alebo iní kamaldulskí mnísi. Ide o latinsko-slovenský slovník s takmer 1 000 stranami. Tieto počiny majú ďaleko od strnulého, konzervatívneho prístupu katolíckych kruhov a právom dali jazyku spomenutých kníh názov kamaldulská slovenčina.
Okrem kláštora tak pretrvali aj konkrétne duchovné hodnoty spoza vysokých múrov vrátane Cypriánovho herbára, najstaršieho zachovaného na Slovensku, oboch spomenutých diel v kamaldulskej slovenčine alebo diela ďalšieho obyvateľa kláštora, chýrneho alchymistu Martina Kacperboroviča, ktorý tu pôsobil ešte za kartuziánov. A to aj napriek tomu, že nepoznáme ani tváre, ani hroby týchto mužov. A otázok, vrátane tých o tajomnom čertovom stroji, zostáva stále veľa. V Doline svätého Antona muselo byť v minulosti osamelo, ale aj krásne. A treba dodať, že tento „koniec sveta“ je krásny dodnes.
Zdroj: PLUS 7dní 23.07.2010
